Lesníkom stať sa bolo pre mňa celkom prirodzené, nie však celkom jednoduché.
Narodil som sa v malebnej dedinke pod Liptovským Starhradom – v Potoku v lokalite prezývanej Močiar. Domáci aborigéni ma doteraz volajú Igor z Močiara.

Na dosah ruky som mal bešeňovskú baňu, v ktorej pri ťažbe nádherného travertínu našli kosti mamutov, srstnatých nosorožcov, jaskynných medveďov i obrovských jeleňov. Havránok a Veľký hrad som navštevoval skôr, ako sa začali archeologické vykopávky, ktoré vniesli svetlo do histórie Liptova.

Od malička som behal po okolitých horách. Spoznal som Chočské vrchy chrániace Liptovskú kotlinu pred chladnými severákmi. Spolu s rovesníkmi sme zbehali blízky Pravnáč, Prosiecku a Kvačiansku dolinu. Hríby a horniaky (modráky) sme zbierali v svrčinovom lese Bukovinka, na Holubom vrchu a pod Kráľovom.

Ako deti sme pomáhali rodičom pri obrábaní záhumienkov a švíkov málo úrodných polí. Mňa to však vždy viac ťahalo do blízkeho lesa. Prvý bunker – zemľanku som si postavil neďaleko borsučieho hradu na Vrchách. S bratom a bratrancami sme celé prázdniny trávili na voľnosti. Najskôr sme chodili pásť husy nad dedinu, neskôr kravy. Otec ma viedol k včelárčeniu, štepeniu ovocných stromov, strýko ma zas brával k pastierom na salaše. Prežil som pestré detstvo v prekrásnom prostredí.

Po skončení základnej školy som nastúpil na ružomberskú SVŠ-ku, pretože na lesnícku školu mi chýbal požadovaný rok praxe v lese. Pred nástupom na Lesnícku fakultu VŠLD vo Zvolene som si musel odkrútiť povinnú prax v lese. Bol to akýsi úvod do lesníckeho života.

Igor Mráz- Horár Sever

Veľmi mám rád tohto človeka, je takpovediac mojím vzorom do budúcnosti. Samozrejme, viem, že to čo bolo, už nebude. Tej dobe závidím tie krásne poľovnícke zážitky, nie tak prísne zákony a hlavne tie nespočetné stavy zvery. Mám starého otca na západe v okolí Ponitria. Keď tam prídem márne hľadám jelene. Nie sú tam. Kedysi ich tam boli húfy. Dnes ťažko nájsť jedného, aj ten sa tam zatúlal. Z jeho príbehov sa dozvedáme krásne zážitky, ktoré má možnosť zažiť máloktorí z dnešných poľovníkov. Teraz sa stretávame iba s takzvanou trofejomániou, keď poľovník nerobí svoju prácu kvôli prírode a láske k zveri ale čisto zato, aby sa mohol pochváliť trofejou. Dúfam, že takýchto poľovníkov bude čoraz menej. Preto snažme sa udržať podstatu poľovníctva a lesnictva takú akou bola kedysi.