Neviem si usporiadať myšlienky a moja duša plače.
Plače za všetkým tým, čo bolo kedysi mojím snom.
Veľmi ma bolí srdce pri pomyslení nato, ako moje sny zostali kdesi v kúte.
Neuskutočnené, teraz už nereálne a ani som nemala síl bojovať za ne. To je na tom všetkom najsmutnejšie.
Ale stále kdesi v hĺbke mojej duše zotrvala štipka nádeje na lepšie časy.
Po tvári mi steká slza, keď pomyslím nato, čo mohlo byť a nie je.
Samota ma trápi, pustá osamelosť ma ubíja. Cítim bolesť a beznádej.
Spomienky ma prenasledujú a nedajú mi spať. Veľmi mi čosi chýba, alebo ktosi?
Po nociach sa myšlienkami túlam po nesplnených predstavách. Nič nie je tak ako má byť.
A ja som bezmocná, neviem s tým nič urobiť. Dušu mi sužuje predstava opustenia "tých vecí".
Bojím sa dospelosti.
Všetci sme po nej nesmierne túžili, a keď pomaly ale isto prichádza, najradšej by sme všetci cúvli.
Cúvli o pár rokov späť a vrátili sa do tých detských bezstarostných čias, keď sme toľkým veciam ešte nerozumeli.
A nekládli sme dôraz na dnešné hodnoty. Kde sa vytratili tie krásne časy tej nekonečnej slobody?
